Farnost Otrokovice

Čítania v liturgickom roku B nám, milovaným členom Božej rodiny, ponúkajú texty o Abrahámovi. A v súvislosti s nimi mi prichádza na um jediné slovo: vernosť.

Nemyslím na vernosť v zmysle vernosti manžela manželke a naopak. Ani v zmysle vernosti rodičov voči deťom a naopak. Myslím na vernosť sebe samému, vernosť tomu, čomu som kedysi uveril, pre čo som sa kedysi rozhodol a čo pokladám za správne, spravodlivé, rozumné. Myslím na praktickú vernosť v drobnostiach, v rutine každodenného života.

Predstavujem si Abraháma, hlavu kočovného kmeňa. Oslovil ho Boh a jeho život, celé jeho zameranie sa zmenilo. No zrejme sa nič nezmenilo na tom, že musel každý deň rozkladať oheň, loviť, pásť, riešiť spory, skladať či rozkladať stan, hľadať pastviny či pramene... Každý deň žil v obyčajnej všednosti, ktorú prežívali všetky kočovné kmene naokolo. No Abrahám okrem toho žil pre prísľub, ktorý od Boha dostal – bude mať syna.

Aj Sára žila rovnako – varila, tkala, upratovala, nosila vodu, dojila ovce, prikazovala slúžkam... No tiež a hlavne žila pre prísľub – bude mať syna.

Ich vernosť v drobnostiach každodenného života, trpezlivé ( a možno niekedy netrpezlivé) očakávanie na splnenie prísľubu – to všetko ich odlišovalo od života okolitých kmeňov, ktoré robili to isté, len v podstate nič neočakávali. O tých kmeňoch dnes nevieme nič, kým Abrahám a Sára sú mená známe celému židovskému, kresťanskému aj islamskému svetu.

Pridám k nim ešte dve mená – Simeon a Anna z dnešného evanjelia. Tiež žili verne všedný každodenný život, no zároveň očakávali „potechu Izraela“. Aj ich mená sú známe po dnešný deň.

My sme tiež povolaní k podobnej vernosti. Vernosti v každodennom živote, ktorý je však naplnený očakávaním. Raz sa Ježiš zjaví v sláve a my chceme byť pri tom. No nie plní strachu, ale plní radosti. K tomu však potrebujeme vernosť v maličkostiach, ktoré sú našou úlohou. Domáce práce, zamestnanie, škola, život na dôchodku... To všetko máme žiť verne a tak, aby ľudia okolo nás videli, že sme plní očakávania a nádeje. Nie cudzí ľudia, ale členovia našej rodiny. Aby sa tak naše rodiny líšili od tých, ktoré nič neočakávajú, podobne ako sa Abrahámov kmeň líšil od tých, ktoré už dávno upadli do zabudnutia.

Pred chvíľou mi volala sestra. Či pozerám majstrovstvá sveta v hokeji. Hrá tam chalan z nášho mesta. A moja sestra, ktorú hokej nikdy nejako zvlášť nezaujímal, chce pozerať všetky zápasy, lebo ten chlapec je nejaká vzdialená rodina. Čo všetko dokáže spôsobiť príslušnosť ku kmeňu!

Oveľa viac by nás však mala v každodennom živote motivovať príslušnosť k inému kmeňu – sme členmi Božej rodiny! Pouvažuj dnes, čo potrebuješ zmeniť vo svojom živote, aby tvoja rodina ako súčasť Božej rodiny verne žila plná očakávania.

Kristus sa narodil! Oslavujme ho!

Přebíráno se svolením autora. Zdroj zamyšlení najdete zde: http://dcza.sk/