Farnost Otrokovice

Chcem dnes písať o synode. Stále sa totiž stretávam s tým, že je nesprávne či nedostatočne chápaná. Ako nejaká akcia, ktorá sa skončí, či ako niečo, čo už dávno robíme. Spomeňte si, že presne tak to bolo s evanjelizáciou, s Rokom viery, s Rokom milosrdenstva... „Veď my to už dávno žijeme.“ A prilepili sme požadovanú nálepku na to, čo sme robili, a mali sme vymaľované. O rok či dva sa na to isté prilepila iná nálepka... A potom sa čudujeme, že sa v našej Cirkvi nič nemení, že ľudia odchádzajú a nik kvôli nim nep-lače.

Písal som si v týchto dňoch s jedným kamarátom, ktorý mi napísal, že synodu chápe ako príležitosť viac sa navzájom počúvať. Odpísal som mu toto:

„Čo sa týka synody, myslím si, že ide o bytie spolu (syn odos = kráčanie spolu). V Cirkvi si takmer všetci ideme sami, nikto nemá za nikoho skutočnú zodpovednosť, žijeme v mentalite ‚ja a Ježiš‘. No správne má byť ‚my a Ježiš‘. Nikto neohlasuje Ježiša, lebo veď chodíme do kostola a tam to stačí. Ale prvou úlohou Cirkvi je ohlasovať radostnú zvesť o Ježišovi, nie sláviť sviatosti. Tie sú nám pomocou, posi-lou k ohlasovaniu.

Myslím si, že Svätému Otcovi ide o to, aby sa zmenil celkový štýl nášho života. Aby sme viac boli spo-lu a vytvárali skutočné spoločenstvá. Aby sa farnosti premenili na malé skupinky, ktoré sa pravidelne (týždenne) stretávajú nad Božím slovom, na modlitbe a hľadajú, ako a komu slúžiť a ohlasovať radostnú zvesť. Cirkev prenikol duch individualizmu a ľahostajnosti, tiež skostnatenosti. Na to je liekom spoločen-stvo, spoluúčasť a poslanie...“

Zober si dnešné evanjelium. O čom je zákon Boží? O starostlivosti o blížneho! Začnem starosťou o jeho zdravie, o nasýtenie jeho tela, o jeho oblečenie., aby mal strechu nad hlavou... no ako Boží človek idem ďalej, lebo to všetko ma musí viesť k starostlivosti o jeho večný život. Byť s druhými, byť pre druhých, privádzať ich k živému Bohu – to je cesta spoločného kráčania.

Ak nie si v malom spoločenstve, kde žiješ svoju vieru, tak nečakaj, že ťa niekto pozve, ale ty pozvi nie-koho. Oslov troch-štyroch ľudí a buďte spolu – v modlitbe, nad Písmom, v hľadaní služby v Cirkvi i v spoločnosti. Vypni telku, zapni seba. Možno máš veľa práce. Tak časť z nej niekomu prenechaj, nemu-síš všetko robiť ty. Daj aj iným príležitosť zarobiť. A získaný čas venuj ľuďom, aby ste kráčali spolu – a spolu s Ježišom. Nie je to nič ťažké. Ide len o zmenu priorít.

Už len jedno. Všimni si postupnosť synodálnych tém: Kráčať spolu si vyžaduje počúvať sa a správne hovoriť. To vedie k sláveniu, ktoré nás inšpiruje k misii, ohlasovaniu Ježiša. Pritom zisťujeme, že musíme viesť dialóg v Cirkvi i so svetom. Pri ňom objavujeme potrebu jednoty kresťanov, preto sa zameriavame na ekumenizmus. Zároveň zisťujeme potrebu skutočnej autority a spoluzodpovednosti. Aby sme to mohli robiť správne, musíme rozlišovať a rozhodovať. A pretože veľká časť z toho nám nejde, potrebu-jeme formáciu v synodalite, čiže v spoločnom kráčaní. Je to jasná, evanjeliová cesta. Vstaňme a poďme! Návod je v predošlom odseku.

Přebíráno se svolením autora. Zdroj zamyšlení najdete zde: http://dcza.sk/